#
#

Navigácia

Výber jazyka

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Pridajte sa k nám:

Facebook

Anketa

Triedite odpad?

Celkom hlasov:
11
Hlasovanie začalo:
2. 9. 2018
Hlasovanie končí:
neobmedzené

Hlasujte kliknutím na jednu z možností

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 1
DNES: 83
TÝŽDEŇ: 83
CELKOM: 11933

Dátum a čas

Dnes je pondelok, 17.12.2018, 15:10:11

Obsah

Kráľov záchranca


Na pňoch a kade-tade na tráve posedávali páni a najlepší priatelia uhorského kráľa Belu IV. Očividne sa všetci tešili na pečenú jeleninu, ktorú im pripravovali sluhovia nad niekoľkými ohniskami. Belo nič nevravel, len bezstarostne hľadel dolu do Turčianskej kotliny. Hotová pastva pre oči! No ani nedozerné lesnaté končiny pod Lyscom, ktoré sa tiahli za ním, v ničom nezaostávali za krásou kotliny. Ba čo viac, každý poľovník dá prednosť práve im, lebo sa tam preháňajú stáda divej zveriny.

Belovi poľovníci pokojne podriemkavali. Iba keď sa k nim zatúlal dym z najbližšieho ohniska, zakašlali a pohniezdili sa. Vôňa mäsa bola čoraz lákavejšia. No zdá sa, že čosi iné vnieslo do nich nepokoj.

Hore chodníkom stúpalo niekoľko krásavíc s batôžkami na chrbtoch a s krčiažkami v rukách. Keď boli celkom blízko, všetci ich až hltali očami. Urastené, s vlasmi pozapletanými do vrkočov, zastali pred kráľom.

– Nesieme vám nášho horniackeho vína, aby vám mäsko neuškodilo.

Nečakali na odpoveď a už sa predierali pomedzi odpočívajúcich družiníkov a nalievali im z glazovaných krčahov.

– Ďakujem vám, milé devy! – potešil sa kráľ a zdvihol krčah k ústam.

– Nie je také lahodné ako víno z uhorských nížin, ale z vašich rúk chutí aj tak výborne.

Devy sa tvárili, akoby nič nepočuli, len pozorne striehli, v ktorej ruke sa objaví prázdny kalich. To kráľa aj trochu znepokojilo, no nedal to navonok znať. Upokojil sa, až keď ho prišla ponúknuť vari najkrajšia z dievčin. Pozrela sa mu odvážne do očí a istou jemnou rukou nalievala víno. Chytil ju za plece a chcel si ju pritiahnuť bližšie, no ona sa mu vyšmykla a pyšne spustila:

– Kamže sa ponáhľate, pán kráľ?

Nahnevaný zaprskal, odpil si vína a od tej chvíle nespustil z nej zrak. Belo však nebol jediný, kto neustále pozoroval dievčinu. Pri poslednom ohnisku opekal divinu a jedným okom sledoval každý jej krok švárny mládenec. Jeho srdce už dávno bilo pre ňu. Nečudo preto, že sa i poriadne zlostil, keď sa ako pávica vznášala pomedzi panstvo a najmä kráľa provokovala každým svojím pohybom.

Len čo sa začalo podávať mäso, vytratila sa dievčina spomedzi dobre naladeným pánov a stratila sa v lese. Belo sa pobral za ňou. Aj mládenec nechal ražeň ražňom a ponáhľal sa za nimi. Kráľa dobehol až pri lesnej čistine, ktorá bola len kde-tu porastená dajakým kríkom a zhruba v jej strede stál mocný jaseň. Zrazu spoza kríka vybehli dve medvieďatá. Také boli zaujaté šantením a hrou, že si ani nevšimli kráľa. Mládenec však vytušil nebezpečenstvo, a hoci bol na neho nahnevaný skríkol:

– Pozor, pán kráľ, niekde tu bude medvedica!

Až vtedy Belo zistil, že ho ktosi sleduje. Otočil sa, vošla doň zlosť a zamračil sa na trúfalca.

– Pozor, za vami je! – kričal mládenec, keď videl, ako z húštiny vybehla rozzúrená medvedica.

– Rýchlo na strom! – zareval znova a už sa aj škriabal do koruny jaseňa. Kráľ tiež priskočil k stromu, no nie a nie sa dostať hore. Preto vytiahol lovecký nôž a čakal, čo sa bude diať. Medvedica sa postavila na zadné laby a s veľkým revom sa blížila k Belovi. Hlavou pohadzovala pritom sem-tam. Keď už bola vari len na tri kroky od neho, kráľ odhodil nôž a ešte raz sa pokúsil vyškriabať hore. Rovnako ako predtým sa mu to nepodarilo. Rozzúrená medvedica sa už chystala udrieť ho labou, keď vtom zletel mládenec zo stromu ako hruška, hodil sa bokom, schmatol nôž a vrazil ho dravcovi medzi lopatky. Medvedica bolestne zarevala, stratila rovnováhu, otočila sa a bleskurýchle objala útočníka. I s ním začala padať na bok. Po páde sa jej mládenec vyšmykol a odskočil nabok. Jeho biela halena začala nasávať krv z poranených pliec. Belo stál ako stĺp, vystrašene pozoroval toto divadlo. Medvedica sa váľala v tráve, revala, ešte sa raz pokúsila vstať a zaútočiť, no smelý mládenec ju ešte raz smrteľne trafil do srdca. Dravec zachrčal a o chvíľu dokonal. Keď sa Belo spamätal, bolo už okolo plno ľudí obdivujúcich obrovské zviera i smelého kráľovského záchrancu. Aj dievčina sa medzitým vrátila k svojmu mládencovi a ošetrovala mu, ešte trasúcimi sa rukami, bolestivé škrabance.

Belo potom odmenil svojho záchrancu kráľovsky. Nielenže ho obdaroval poriadnym kusiskom turčianskeho chotára, ale mu aj udelil zemiansku hodnosť s večitým právom nosiť meno Jesenský. V erbe tohto rodu, ktorý žil v Hornom a Dolnom Jasene, bol odvtedy jaseň, medveď a ruka s nožom, aby budúcim generáciám pripomínali odvážny čin ich smelého predka.


Povesť z knihy Turčianske povesti autora Jozefa Tatára (1999)