#
#

Navigácia

Výber jazyka

Vyhľadávanie

rozšírené vyhľadávanie ...

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Pridajte sa k nám:

Facebook

Anketa

Triedite odpad?

Celkom hlasov:
11
Hlasovanie začalo:
2. 9. 2018
Hlasovanie končí:
neobmedzené

Hlasujte kliknutím na jednu z možností

Návštevnosť

Návštevnosť:

ON LINE: 1
DNES: 96
TÝŽDEŇ: 96
CELKOM: 11946

Dátum a čas

Dnes je pondelok, 17.12.2018, 16:46:50

Obsah

Skaza Hradišťa


Nad Turčianskym Jasenom sa vypína návršie Hradište. Na jeho 695 metrov vysokom temene sú zvyšky zemných valov. Pred niekoľkými rokmi tu vyhĺbili šachtu. Našli v nej zvyšky zuhoľnatených brvien, svedkov dávnej tragédie z histórie Turca.

V jeden horúci júlový deň roku pána 907 pri Bratislave „zapadla Slávov sláva“. „Pohanské hordy sa stekali, slávsku chasu dorúbali“ – smútil básnik Juraj Zvestoň Bulla nad osudom Slovače, nad tými hrdinami, čo zostali v podunajskej zemi usmrtení kopijami staromaďarských jazdcov a mečmi bavorských rytierov. Veľká Morava padla na kolená, na zboreniskách staroslovienskych obydlí vyrástli príbytky nových uhorských zemepánov.

Dlhý čas im tieto nové životné priestory stačili, nechcelo sa im nahor do dolín medzi vrchy, kde husté lesy hrozili odporom domácich. V slovenských horách ešte dožíval duch Veľkej Moravy v hrádkoch a v hradiskách.

Medzi najmocnejšie patril Vyšehrad, čnejúci medzi Ponitrím a Turcom. Sídlil na ňom vladyka Zvan. Pod jeho moc patrili susedné hrádky, medzi nimi aj tento, čo si postavil v severovýchodnom kúte turčianskej kotliny na strmom kopci staršina Lysoň. Poskytoval súcu ochranu, lebo ho z troch strán obklopovala strmina a iba jeho severné návršie k nemu skytalo voľnejší vstup.

Veruže bolo treba myslieť na obranu. Zvan na poradách staršinov stále častejšie upozorňoval: – Nepriateľ sa dovtedy neuspokojí, kým neuchváti aj posledné zvyšky našej dávnej slávnej otčiny. Treba sa prichystať na tuhý boj. Veď aspoň my zachovávajme tú hrdosť a odvahu, akú nám vštepili naši predkovia. Ukážme našim potomkom, že neskloníme hlavy pred zlom, nepoložme ich len tak pod nepriateľský meč!

Zvanovi nestačila takáto výstraha a pokračoval. – Darmo sa však postavíme na odpor ak nebudeme držať naďalej spolu ako jeden. Veď dobre vieme, ako naša Veľkomoravská ríša padla do prachu práve pre zvady a spory synov slávneho Svätopluka!

Takéto múdre slová padli aj do vnímavej mysle vladyku Lysoňa. Mal dvoch synov – staršieho Jasoňa a mladšieho Klaboňa. Synovia však aj napriek otcovým dohováraniam a výstrahám nevedeli nájsť k sebe bratský vzťah. Klaboň bol vrtošivý, nespokojný, stále sa mu na otcovom hrádku čosi málilo. Osobitne ho škrelo, že mu osud pririekol úlohu mladšieho dediča, nuž nenávidel brata Jasoňa z celej duše.

Lysoňovi už iné neprichodilo, len postaviť Klaboňovi vlastné obydlie. Na príkrom kopci nad údolím, kde sa z jednej strany z húšťavy lesa belela Katova skala, vyrástol nový hrádok a zdalo sa, že svár medzi bratmi nadobro zažehnal…     Vládcom od Dunaja predsa len nedávali pokoj obrysy vrchov, čo sa tmaveli na severnom obzore. Vábili ich predstavou, že tam predsa len žijú ich poddaní a tým treba ukázať, kto je tu teraz pánom. Špehovia im prinášali správy, že tam naďalej trvajú poriadky bývalej ríše, že ich vladykovia držia svorne ako jeden a nebude ľahko ich odpor zlomiť. Iste bude najlepšie tráviť takéto sústo kúsok po kúsku, rozdrobiť ich silu. Nuž a spôsob sa už nájde, ale najlepší asi bude ten, čo využije najväčšiu slabinu Slovanov, ich hašterenie a neznášanlivosť.

Istého jarného večera zaklopal na bránu Klaboňovho hrádku cudzí pútnik. Žiadal si hovoriť z pánom, nesie mu vraj z Nitry posolstvo…

Zvan na Vyšehrade už isto vedel, že prišiel čas pripraviť sa na obranu. Prikázal, aby staršinovia na svojich sídelných hrádkoch zosilnili stráže. Keď zbadajú cudzích ozbrojencov, majú zapáliť vopred pripravené drevené hranice. Vatry a dym ohlásia, kam treba ísť s pomocou.

Povodeň sa však šíri nie jednou, ale mnohými cestami. Tak raz podvečer stráže na Jasoňovom hrádku zbadali, ako na západnom obzore nad Vyšehradom, no aj nad Vtáčnikom na juhu, ba aj na blízkej Dedošovej zahoreli oheň výstražných vatier. Nové ráno nad Lyscom a Jarabinou nestihlo preblesknúť úsvitom, keď sa v údolí pod strminou hrádku zjavil húf cudzích jazdcov. Nechali kone pri potoku a začali sa štverať zrázom nahor.

Obrancovia obstali stavisko Hrádku koldokola, iba čo nechali voľnú cestu od severu, odkiaľ prichádzala pomoc z Klaboňovho hrádku. Už sa beleli odevy, blýskali meče a sekery. No namiesto toho, aby sa Klaboňovci vrhli na nepriateľa, pustili sa do zdesených Jasoňových bojovníkov.

Zapredanec Klaboň vlastnou rukou prebodol hruď svojho brata. Šťastie, že sa toho už nedožil otec, starý Lysoň.
– Teraz budem pánom dvoch hradov! – vyhlásil Klaboň pred veliteľom nepriateľského voja. Ten však odvetil. – Keď si zradil vlastného brata, ľahko môžeš zradiť aj celú našu uhorskú vlasť.! – A Klaboň v bezmocnom zúfalstve, keď spoznal svoju nesmiernu vinu, vrhol sa do plameňov, ktoré začali kváriť jeho rodný príbytok. Na jeho mieste neskôr vyrástli múry nového hradu Sklabiňa.