Obsah
Bitka v kostole
Kostol je miestom posvätným veď preto sa nazýva svätyňou či božím stánkom. Prichádzajú doň ľudia dobrí
i nedobrí, aby rozmýšľali nad svojimi činmi a aby obohatili svoj život v prosbách o najvyššiu hodnotu, akou je láska, spravodlivosť, pokoj a vzájomné porozumenie i ľudská úcta.
Iste s takýmito úmyslami chodili ešte do starého kostolíka postaveného v treťom desaťročí 14. storočia aj Jasenčania. Kostolík patril nielen Hornému Jasenu, kde na jeho hornom konci stál, ale aj susedom z Dolného Jasena, Záboria a Sklabine.
Keď si v roku 1783 evanjelici postavili nový kostol, začal v ňom neskôr platiť akýsi zasadací poriadok. Lavice tesne pred oltárom vľavo patrili Hornému Jasenu, vpravo zase Podzámčanom a Záboriu, druhá, zadná časť lavíc za Hornojasenčanmi bola určená Sklabini a za Podzámkom a Záborím zase Dolnojasenčanoma Kalníčanom. Hornojasenčania a Dolnojasenčania teda hľadeli na seba krížom, každý zo svojho kúta, hoci boli najbližšími susedmi, dokonca takmer pokrvnými bratmi! Prečo sa takto rozsadili? Obidve zemianske dediny zazerali na seba už veľmi dávno. Žiarlili raz na to, raz zase na onô.
Žiaľ, takáto revnivosť sa zahniezdila aj pod krov ešte starého jasenského kostola. V ňom sa najskôr ešte lavice nedelili. Stále rezervovaná bola len révaiovská lavica, do ktorej si dovolili sadať iba hradní páni, ak sa im zažiadalo zísť medzi ľud, hoci mali vlastnú hradnú kaplnku.
Každý z veriacich sa chcel pri bohoslužbách dostať čo najbližšie k oltáru, a tak sa raz stalo, a práve na posvätnú Kvetnú nedeľu 22. marca 1672, že sa medzi veriacimi z Horného a Dolného Jasena strhla priamo v chráme božom zvada. Darmo ich kazateľ Filip tíšil, zbytočne potom aj hrozil i kričal, rozvadených zemanov nebolo možno utíšiť, lietali aj facky, buchnáty, ako vytískali jeden druhého z lavíc.
Nedalo sa potom inak, ako rozdeliť aj v novom kostole lavice tak, aby zbožní veriaci z Horného Jasena pri bohoslužbách nesedeli blízko svojich spoluveriacich bratov z Dolného Jasena.
Povesti /Bitka v kostole, Býček z Jasena/ z knihy „Turčianske chotáre“ autora Jána Junasa (1996)